Zlodeji nádejí

A: „Nádej umiera posledná“, hovorí sa. B: „No je paradoxné, že ju so sebou pochovávajú práve udalosti, ktoré neumrú nikdy!“ A: „Nikdy je trochu prisilné slovo, veď aj čas je ohraničený ľudskou existenciou...“ B: „Tak potom otázkou zostáva, či zapadne prachom aj krádež niečích nádejí a ONI už nebudú viac zlodejmi...“A: „Kto ONI??“B: „Tí, čo berú to, čo nie je ich, Tí, čo robia si z ľudí bábky, Tí, čo nehodno pre nich slzu vyroniť, Tí, čo zostanú navždy vrahmi...“A: „No je mi to ľúto, ale to je život! Osud, veď vieš...Čo sa má stať, to ťa neminie a nikto z nás nevie, kde naňho čaká ONA.“ B: „Tá ICH spoločníčka? Tá, čo prichádza bez ohlásenia a pri odchode sa ani nerozlúči? Och, aká nekonvenčnosť!“A: „Ale veď vraj plní len to, čo jej káže OSUD.“ B: „Osud, pche! Neskrýva sa zaň náhodou? Možno žiaden neexistuje a jediný dôvod prečo sa s ním spája sú alibi!“ A: „Ona nepotrebuje alibi.“B: „Ale ONI áno!“A: „Všetko iba komplikuješ. Nemôžeš ICH vynechať? Veď s tým možno nemajú nič spoločné!“B: „Že nie? Tí majú prsty vo všetkom! A okrem toho ešte zamieňajú svoju vôľu za vôľu Božiu! A dúfajú, že ľudia naivní ako ty, ich začnú ešte aj obhajovať!“A: „Takže ty neveríš v OSUD, ani v Boha?“B: „Verím predovšetkým v zdravý ľudský rozum, ktorý nedovolí zneužívať Boha na podlé činy, ani sa pod nálepkou osudu vyzúvať zo zodpovednosti za vlastné rozhodnutia.“A: „Hah, nie si náhodou naivný práve ty?“B: „To nie je naivita, to je vzdor!“A: „Nie je lepšie niekedy plávať po prúde ako vzdorovať?“B: „Myslíš zapredať svoju dušu a klamať sám seba? Nie. Keď ťa okradnú tak, že ti zostanú iba oči pre plač, chceš im odkázať:kto seje vietor, zožne búrku!“A: „Takže pomsta!“B: „Nie, priateľ môj, odplata!“