„Ukončete výstup a nástup, dveře se zavírají!“ Zavreli sa tesne za mnou.Chvíľu sa teším, že som stihla dobehnúť, aj keď o pár minút by šlo ďalšie. Ale človek je tvor stále sa snažiaci ušetriť plynúci čas na nezmyselných veciach a na dôležitých ho zasa márni.
Rýchlym pohľadom mapujem situáciu, v tomto prípade pár ľudských existencií, sediacich či stojacich v rôznych pózach a s rôznym výrazom v tvári. Stávam sa jednou z nich, s vlastnou pózou a vlastným výrazom. Spája nás iba obmedzený časový úsek, obmedzená vzdialenosť - trasa z bodu A do bodu B, i keď netuším, z akého bodu A do akého bodu B či dokonca bodu C má každý z nich namierené. A nie je isté, že niekto z nás „daný“ bod B „náhodou“ neprešvihne a neocitne sa nakoniec na konečnej...“Náhodou“? Skôr nenáhodne v stave hlbokého ponorenia sa do vlastných myšlienok, ktorými je priam preplnená celá súprava rútiaca sa do tmy, naháňajúca vzduch pred sebou...
„Konečná stanice, prosíme vystupovat!“...A stačí len presadnúť na opačný smer a celé si to zopakovať...S ďalším hlúčikom ľudí, s ďalšími pózami a výrazmi, prepravujúcimi sa z bodu A do bodu B, ľahostajnými, začítanými do kníh či novín, náhliacimi sa, ospalými, živo diskutujúcimi, odratávajúcimi stanice, pozorujúcimi...
Chýba len pohľad z okna. Vlastne okná „iba“ nespĺňajú zásadnú funkciu sprostredkovateľa kontaktu s vonkajším svetom, iba ak s tunelom, ale to je pohľad jednotvárny, príliš vnímajúceho človeka dlho nepobaví.
V rámoch na stenách zasa samé reklamy- tie sú azda všade. Také vtieravé informácie, na ktoré hľadím denne a aj tak neviem, čo je na nich.
Každý deň rovnaké a zároveň iné, všedné, účelné, nepostrádateľné...pražské metro. A predsa po prvýkrát som nad ním žasla...