Dobre vie, že si dám čierny s medom, ale aj tak. Poznám ju už 21 rokov. Nespomínam si však, kedy sme sa prvýkrát videli, moja pamäť nie je dokonalá a prvá spomienka sa mi viaže až na okamih, keď som mala asi tak 1,5 roka a dívala som sa vyplašene do objektívu fotoaparátu. A stále tu je, bez nej si neviem predstaviť svoj život. Zostal by tam hlboký kráter bezodnej prázdnoty, keby tu nebola. Myslím, že by to nikto nepochopil, tak ako ja ešte nemôžem chápať to, čo chápe ona...aké to je. Zjavila som sa jej v živote nečakane, asi mala trochu iné plány, ale človek mieni, život mení. A tak sme tu boli zrazu dve, jedna pre druhú a to nám zostalo dodnes. Dôkazom toho boli naše pravidelné polnočné rozhovory v kuchyni...“Sme tak unavené, že nemôžeme zaspať. Za oknom len hlboká noc. Zhovárame sa, o všetkom a miestami o ničom. Nevadí nám to, ani ticho, keď popíjame čaj a kradneme z čokolády.“ Odišla som. Som preč pár stoviek kilometrov a v kuchyni je tma. Ona je tam a ja tu. Možno čaká, kedy prídem...po tme a čaj vychladol. Na konte pár ďalších spomienok a vrások...a mňa chytá nostalgia...
24. mar 2006 o 21:26
Páči sa: 0x
Prečítané: 991x
Polnočné rozhovory...
„Dáš si čaj? Ovocný alebo čierny?“, spýta sa ma, ospalá so strapatým účesom.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(4)