Vraj takéto niečo dokáže pochopiť len ten, kto už čosi podobné prežil, koho život postavil zoči-voči smrti. Koľko je však takých ľudí, ktorí by o tom chceli hovoriť? Pochopili by sme to potom? Asi nie. A tak umieranie, cesta, na ktorej konci je smrť, zostáva aj naďalej tabu a nám ostatným zostáva len tušiť a okrajovo dotknúť sa tejto „skúsenosti“ prostredníctvom návštevy umierajúcich, návštevy zariadenia, kde sa nevyliečiteľne chorí ľudia na definitívny koniec svojho života pripravujú - začínajú a končia svoj deň s vedomím, že je už možno ich posledný...Ako? Dôstojne, zdanlivo vedúc „normálny“ život, ktorí im dáva možnosť rozhodnúť sa, ako strávia svoj deň, s kúskom nádeje a bez strachu, že ak už nadíde ich čas, nebudú sami...
Hospic, pre mnohých posledný domov...Malá útulná izbička, jedna z mnohých, ktorá bude mať o pár týždňov či mesiacov zasa nového obyvateľa, ktorého s tým predošlým bude spájať dlhé čakanie, prerušované návštevou príbuzných či personálu, zabezpečujúceho maximálnu starostlivosť, zameranú na elimináciu utrpenia a bolesti a takisto tikot hodín, umiestnených naproti lôžku, odratávajúci čas zostávajúci na posledné zúčtovanie a zmierenie sa so životom i s tým, čo sa tento život rozhodlo ukončiť- s nevyliečiteľnou chorobou...
Cieľom návštevy bolo dozvedieť sa o takomto type zariadenia čo najviac, no okrem faktov to bolo predovšetkým o pocitoch, ktoré pramenili z toho, čo bolo na povrchu a čo pod ním. Boli to pocity na jednej strane prekvapivo príjemné z útulnosti a z čo najväčšieho priblíženia sa teplu domova, ktorý sa zračil v úplných maličkostiach, detailoch interiéru a pozvoľnom tempe práce personálu a na druhej strane tu boli pocity mrazivé a to z uvedomenia si, že niekto prichádza, niekto iný zas odchádza a nik sa tu príliš dlho nezdrží a je to každodenná realita, ktorej sú niektorí ľudia svedkom, za čo im patrí nesmierny obdiv- obdiv k ich trpezlivosti, obrovskej dávke empatie a pomoci blížnemu na jeho poslednej ceste, pretože aj keď telesná schránka chradne, zostávajú tu ďalšie časti ľudskej osobnosti, ktoré viac než kedy predtým potrebujú pozornosť a ľudský kontakt.
Ten, kto prišiel s myšlienkou hospicu presne pochopil, čo sa len veľmi ťažko chápe a núti nás to premýšľať. V tichosti malej kaplnky, ktorá bola tiež súčasťou hospicu, sa nejeden človek ponára do seba a vníma podstatu pozemského bytia, ako životnú líniu, v každom ohľade jedinečnú a nevyhnutne ohraničenú. Smrť je na jej druhom konci a nie je to radostná udalosť. Prichádza pomaly i náhle, nikto z nás nevie, kedy jej bude hľadieť do očí, ale je isté, že inej cesty nieto a každý z nás túto cestu raz nastúpi...